Škorica a porcelán

Ahojte, tak hlásim sa opäť po dlhšom čase. Rozmýšľala som, čo by som tu mohla pridať, aký článok. Nakoľko sme mali v škole písať sloh, tak som rozmýšľala a rozhodla som sa, že ho tu pridám, je to príbeh, nie je dlhý, lebo som bola obmedzená na 1 stranu (samozrejme, že som to nedodržala a mám ich 2)... Písané síce celkom narýchlo a prvýkrát som experimentovala a písala to z pohľadu chlapca.
Určite tu onedlho pridám nejaký článok, no teraz mám toho trochu veľa, na budúci týždeň píšem prijímačky na strednú a trochu to nestíham; blog, youtube a aj školu...

Ak máte náladu a chuť si niečo prečítať, tak nech sa páči (dúfam, že sa vám bude páčiť, poprípade ak by ste chceli aj iné poviedky alebo príbehy, čo som písala, tak mi to prosím napíšte :) ) ->

Škorica a porcelán

Zobudil som sa presne o 5:31, čo znamená, že som sa zobudil presne minútu na to ako sa zapol budík. V rádiu práve hrali pesničku If I die young, čo je jedna z mojich obľúbených. Nikdy si nedávajte svoju obľúbenú pesničku ako budík, dobre vám radím.  

Zbehol som dole schodmi a dole bolo úplne prázdno, všetci ešte spali. Zamieril som do kuchyne, no zrazu niečo zamňaukalo. Stúpil som mačke na chvost, lepšie povedané kocúrovi. Áno, občas naňho zabúdam, volá sa Steve. Má jemnú čiernu srsť a väčšinou sa v dome úplne stratí, pripomenie mi ho iba mňaukanie, keď si pýta jesť alebo mu znenazdajky stúpim na chvost alebo na inú časť tela.

Pripravil som raňajky, ale samozrejme iba pre seba, ostatní vstávajú neskôr. Ako obyčajne, bol to opäť sendvič s tuniakovou nátierkou, ktorá mi v poslednej dobe zachutila, ako dieťa som ju nemal v obľube.

Naraňajkoval som sa, cestou do izby som ešte pohladkal čierneho kocúra a svižne som vybehol hore schodmi. Spravil som si rannú hygienu, narýchlo prečesal vlasy, teda ak sa to tak dá nazvať, len som si ich pobrehraboval rukami.

V mojej izbe panoval obrovský chaos, hodnú chvíľu mi trvalo, kým som našiel školskú tašku. Bola hodená pod stoličkou, na ktorej bola hŕba špinavého oblečenia.  Akoby to nestačilo, dosť času mi zabralo aj hľadanie čistého trička. Niežeby som bol nejaký bordelár, ale v piatok som sa domov vrátil v dosť podguráženom stave. Cez víkend som z postele nevystrčil ani päty, a tak to tu teraz vyzerá ako po výbuchu atómovej bomby. Dnes sa pokúsim trochu poupratovať, ale samozrejme až keď sa vrátim zo školy.

V poslednej chvíli som stihol dobehnúť na autobusovú zastávku, dvere boli už zatvorené, ale nakoľko ma šofér autobusu dobre poznal, tak mi ich ešte otvoril. Rýchlo som naskočil do autobusu a našiel si voľné miesto. Dnes sme mali písať test z dejepis a ja som sa do toho ani nepozrel. Využil som čas, a tak som si to aspoň trochu zopakoval.

Vystúpil som z autobusu a zamieril som rovno do najbližšieho supermarketu. Nakoľko v škole nedesiatujem, tak som si kúpil aspoň fľašu s vodou a jednu plechovku Coca-Coly na cestu, aby som sa aspoň ako tak prebral. Pri pokladni som pred predavačku vysypal plné vrecko jednocentoviek, nech sa dievča zabaví. Zazrela na mňa: „Myslíš to vážne?“ Len som prikývol, že áno. Ešte raz na mňa hodila nenávistný pohľad a pustila sa do počítania. Na jej mieste by som sa na to vykašľal, komu by sa chcelo naozaj prepočítavať či tam je 328 centov. Vždy viem koľko budem platiť, lebo si už dva roky kupujem stále len fľašu vody a plechovku Coca-Coly, no občas sa stane, že prihodím i nejaký Snickers alebo Mars.

Ako obvykle, školská brána ešte nebola otvorená. Sadol som si na lavičku a čakal som. Po chvíli som si všimol niekoho, koho som ešte nikdy takto skoro pred bránou školy nevidel. Melinda. Stála tam úplne sama. Fúkal vietor, ktorý jej rozvieval vlasy všetkými smermi. Vďaka vetru som zacítil jej vôňu, voňala ako škorica, vždy tak voňala.

Keď som konečne nabral odvahu postaviť sa a pristúpiť k nej bližšie, spoza rohu som započul prenikavý chichot, prichádzali jej kamarátky. Zrejme si uvedomovala, že som mieril práve k nej, otočila sa mojim smerom, pozdravila ma a naznačila perami slová: „Prepáč.“ Rozbehla sa k priateľkám a ja som už iba z diaľky počul ako sa zvítavali: „Ahoj Mel, super kabát, odkiaľ ho máš?“ Ich hlasy o chvíľu úplne stíchli, odišli. Ona odišla s nimi, no ostala tu aspoň jej vôňa, vôňa škorice, ktorá iným možno pripomína Vianoce, no mne pripomína ju, Mel.

Do Mel som buchnutý už od škôlky, keď k nám prestúpila, lebo sa presťahovali. Presne si pamätám ako vyzerala, keď som ju prvý krát zbadal. Mala zapletené dva vrkôčiky, ktoré boli upevnené žltými mašličkami. Jej vlasy boli plavé a mala ich miestami vyťahané od slnka. Na sebe mala tmavomodré šaty, ktoré jej siahali po kolená a okolo pásu mala previazanú  žltú mašľu . Žltá vždy zvýrazňovala jej krásne modré oči. Samozrejme nechýbala ani jej typická vôňa, vôňa škorice.

Test z dejepisu nedopadol najlepšie, no aspoň čo to som si zapamätal, keď som si to čítal v autobuse.  Vyučovanie zbehlo celkom rýchlo a navyše nám odpadla posledná hodina. Učiteľka chémie bola so svojimi žiakmi na výlete v Paríži.

Bolo pekné počasie, a tak som sa rozhodol, že domov zájdem aj pešo i keď to je na opačnom konci mesta. Slniečko krásne svietilo, povedal som si, že ma aspoň trochu opáli, veď vždy som biely ako stena. Každý mi prízvukuje, že mám chodiť trochu na slnko, tak som ich konečne poslúchol. Naozaj vyzerám trochu ako upír, bledá pokožka a tmavé vlasy. Mel má tiež bledú pokožku, no na rozdiel odo mňa jej to pristane, budí to dojem porcelánovej bábiky.

Keď sa prechádzam rád premýšľam, predstavujem si veci, ktoré by som rád zažil. Rád snívam s otvorenými očami. Snívam o možnom i nemožnom, no najčastejšie snívam o nej.

Nevedno ako, ale ocitol som sa vo štvrti, kde býva. Bol tam park, krásny rozkvitnutý park. Rozhodol som sa, že si v ňom trochu oddýchnem, predsa len to bola namáhavá cesta. Sadol som si na lavičku a premýšľal.

Odrazu som sa prebudil, zrejme som sa zasníval až príliš a na chvíľu som zadriemal. Zadriemal som priamo na slnku, moja pokožka bola jemne červenkastá. Napil som sa vody, aby som sa trochu osviežil.

Ešte stále som sa nachádzal v parku, keď som zacíti známu vôňu. Obzrel som sa a pohľadom som spočinul na nej. Prechádzala parkom a bola približne desať metrov za mnou na tej istej cestičke. Keď  prechádzala okolo mňa trochu spomalila, pozdravila sa mi a opäť pridala do kroku. Bolo očividné, že sa niekam ponáhľa. Prišla k ceste, stúpila na prechod pre chodcov. Na konci ulice som zbadal v zákrute auto, hnalo sa neuveriteľnou rýchlosťou práve na ňu. „Mel stoj,“  skríkol som, „au...“, no moje slová ostali visieť vo vetre. Bolo neskoro, auto ju nabralo v plnej rýchlosti. Mal som pocit, že sa zastavil čas. Jej telo letelo vzduchom, vyzerala ako víla, akoby len tak plachtila a lietala nad zemou. Opak bol pravdou, letela, ale vôbec nie elegantne, letela plnou rýchlosťou a rútila sa na zem. Chvíľu som tam prekvapene stál a potom som sa rozbehol ku nej. Bol som v šoku, no napriek tomu sa mi podarilo zavolať políciu.

Onedlho som začul hukot sirén, dorazili policajti i s dvoma sanitkami. V tej chvíli som vôbec nepomyslel na vodiča, nechal som ho zakliesneného v aute. „Tak mu treba! On toto všetko spôsobil!“ kričal môj vnútorný hlas. Zadíval som sa na auto, celé predné sklo bolo posiate miliónmi malinkých pavučín, no niekde ich zdobili i červené fľaky. Krv, Melina krv. Vodič utrpel skôr psychickú ujmu, zatiaľ čo ona...

Ležala na zemi, vyzerala ako porcelánová bábika, oči mala zavreté. Vyzerala nádherne aj bez makeupu. Jej tvár bola bledá a kvapky krvi na nej oveľa viac vynikli. Ak sa dali nazvať kvapkami, boli to priam prúdy, prúdy krvi, jej krvi. Vyzerala ako porcelánová bábika, ktorá sa práve rozbila a z rán jej začala vytekať krv. Už som necítil škoricovú vôňu aj keď tam stále niekde bola, cítil som pach krvi, ten škoricovú vôňu úplne zabíjal.

Podišli ku mne policajti a začali sa ma pýtať otázky? „Kto ste? V akom ste vzťahu?“ Kto som? Som jej spolužiak a chlapec, ktorý ju miluje. Rád by som povedal, že som jej blízky priateľ, no nebola to pravda, poznali sme sa dlho, no nikdy sa náš vzťah nedal nazvať priateľstvom aj keď raz od toho nemal ďaleko. Prišli ďalšie otázky: „Videli ste ako sa to stalo? Môžete nám celý tento priebeh popísať?“ nedokázal som ich otázky zodpovedať, zrútil som sa. Viem, že ešte nie je mŕtva, no pocit, že som bol pri tom a nijako som tomu nezabránil ma zožieral.

Vzchopil som sa, no iba kvôli nej, zodpovedal som všetky požadované otázky a popísal policajtom celý priebeh toho, čo sa to stalo.

Keď som sa vrátil na miesto kde ležala, nenašiel som ju. Mohol som si uvedomiť, že potrebovala akútny prevoz do nemocnice. Samozrejme, myslel som len na seba, chcel som ešte chvíľu obdivovať jej krásu. Na mieste kde ležala, boli len biele čiary, čiary, ktoré ohraničovali jej telo. Boli dôkladné, vďaka nim som si ju vedel opäť predstaviť, každú jej krivku, všetko.

Polícii som dal svoje telefónne číslo, ktoré si vyžiadali a navyše som ich poprosil, aby ma informovali o jej stave, ak by sa niečo zmenilo.

Vybral som sa na autobusovú zastávku, nedokázal som ísť ďalej pešo, niežeby som nevládal, ale nedokázal som premýšľať, stále som ju mal pred očami.

V autobuse som sa trochu odreagoval vďaka milej staršej pani, ktorá si ku mne prisadla a začala mi rozprávať rôzne veci, dozvedel som sa o tom ako išla prvý krát do školy a aj to, ako sa pohádala s manželom týždeň pred svadbou, lebo sa nevedeli zhodnúť na svadobnej torte. Vôbec ma to nezaujímalo, no trochu som sa aj zasmial a aspoň som nemyslel na Melindu.

Prišiel som domov, schmatol kocúra, vybehol hore schodmi do svojej izby a hodil sa na posteľ. Len tak som tam ležal bez večere, bez  záujmu o okolitý svet a hladkal som kocúra, ktorého som držal v pevnom objatí. Ten kocúr nebol nikdy šťastnejší, priadol a olizoval mi ruku. Pre neho to bol asi najlepší deň v jeho živote, no pre mňa najhorší.

Po rozume mi stále dokola behala pesnička, ktorá ma v to ráno prebudila, If I die young. Nie nesmiem na to myslieť, Malinda žije, zrazilo ju síce auto, ale to nič nie je. Veľa ľudí  to prežilo a ona medzi nich dozaista patrí.

Prešiel týždeň a nikto sa mi neozval, nikto ma neinformoval o jej stave. Bol som celý vo vytržení, musel som vedieť ako je na tom.

Zobral som si veci a vybral som sa do nemocnice, nakoľko som nevedel, v ktorej by mala byť, tak som obehal všetky nemocnice v okolí až kým som nenašiel tú správnu.

„Nepriviezli k vám náhodou pred týždňom dievča, ktoré zrazilo auto? Má plavé vlasy a modré oči, volá sa Melinda,“ znudene som opakoval už po deviaty krát v novej nemocnici. „Áno samozrejme, Melinda Sorensová. Nájdeš ju v izbe číslo 099,“ pani milo sa usmiala. Poďakoval som sa a zmätene som sa zadíval na spleť chodieb, nemocnica bola naozaj veľká. „Je to týmto smerom,“ ukázala pani, zrejme vycítila, že som zmätený. Ešte raz som poďakoval a vybral sa smerom, ktorý mi ukázala.

Zastal som pred izbou, v ktorej mala byť. Cestou som jej kúpil ruže a bomboniéru, k tomuto činu som sa dlho odhodlával. Jemne som zaklopal na dvere a otvoril ich. Rozhliadol som sa, ale musel to byť omyl, tajne som dúfal, že to je omyl , ale nebol. Ona tam nebola, jej posteľ bola prázdna...

Dúfam, že sa vám to páčilo, ja sa pokúsim čo najskôr pridať opäť nový článok a keď nie článok, tak aspoň video na youtube. ;)